Posts Tagged ‘Španielsko’

Pre milovníkov histórie ponúka Sprievodca pútnika historický profil hlavného mesta Španielska – Madridu, ktorý má zaujímavú minulosť spojenú s kresťanskými a moslimskými koreňmi, kráľovskou rodinou a samozrejme s Almudenskou Pannou Máriou.

Prvá historická správa o pôvode mesta Madrid siaha do polovice 9. storočia, kedy dal emir Mohamed I. postaviť arabskú pevnosť na mieste, kde sa v súčasnosti nachádza Palacio Real (Kráľovský palác). V blízkosti tejto pevnosti rýchlo vznikla opevnená citadela, známa pod menom al-Mudaina, ktorá slúžila výhradne na vojenské účely. V okolí tohto opevnenia sa postupne začala vytvárať enkláva pomenovaná Mayirit (pre kresťanov Magerit), čo znamená „zem bohatá na vodu“, a počas znovu dobíjania bola často cieľom útokov kresťanských kráľov.

Originálna socha Panny Márie Almudenskej, ktorá sa nachádza v katedrále v Madride vedľa Kráľovského paláca.

Po tom, čo v rokoch 1083 a 1085 kráľ Alfonz VI de León dobyl Toledo, sa mesto spolu s mnohými ďalšími osídleniami bez boja dostalo do rúk kresťanom. Hoci mesto osídlili kresťania, nedošlo k vyhnaniu židovského a moslimského obyvateľstva (napriek tomu boli mnohé moslimské náboženské budovy skonfiškované, a z mešity sa stal kostol zasvätený Panne Márii).

Z tohto ranného obdobia kresťanstva pochádza úcta k patrónom Madridu: k Panne Márii Almudenskej, ktorej obraz sa podľa legendy našiel vo vonkajších hradbách 9. novembra 1085, a k sv. Izidorovi, roľníkovi, ktorý sa narodil v roku 1082 a zomrel 30. novembra 1172 a je svätým patrónom Madridu a veľkým ctiteľom Panny Márie Almudenskej.

Čoskoro sa stredoveký Madrid zmenil na malé mesto, kam králi z dynastie Trastámara (Henrich III., Ján II. a Henrich IV.) často chodili na poľovačku.

Renesancia znamená začiatok novej etapy v živote hlavného mesta. V 14. storočí kráľ Karol I. mestu udelil tituly „Korunované“ a „Imperiálne“ a začala sa prestavba starej pevnosti na Kráľovský palác. V roku 1561 kráľ Filip II. presunul kráľovský dvor z Toleda do Madridu a rozhodol o začatí stavebných prác na veľkolepom Monasterio del Escorial, panteóne španielskych kráľov.

Počas 16. a 17. storočia zaznamenal Madrid obdobie úžasného rozmachu a premenil sa na hlavné mesto rozľahlého španielskeho impéria, nad ktorým, ako sa hovorilo, „slnko nikdy nezapadá“.

Počas vlády dynastie Habsburgovcov zažilo mesto veľké zmeny. Stredoveké jadro, v okolí dnešnej ulice Calle de Segovia sa premiestnilo do blízkosti obnovenej pevnosti a boli postavené všetky budovy potrebné na spravovanie španielskej monarchie: la CECA (na súčasnom námestí Plaza de Oriente), el Palacio de los Consejos (súčasné Generálne veliteľstvo), Cárcel de Corte (súčasné sídlo Ministerstva zahraničných vecí), atď.

Taktiež sa znásobil počet farských kostolov a kaplniek, z ktorých sa mnohé zachovali, ako napríklad Kostol sv. Cayetana, Kaplnka sv. Izidora alebo Kostol sv. Ginésa.

Medzi kláštormi sa okrem Kláštora vtelenia (Convento de la Encarnación) a Kláštora bosých karmelitánok (Convento de las Descalzas Reales) zachoval aj kláštor Monasterio de los Jerónimos a v meste má sídlo aj väčšina najrozšírenejších cirkevných rádov, ako napríklad dominikáni (Bazilika Nuestra Señora de Atocha), františkáni (v súčasnosti kaplnka nemocnice Hospital de la Orden Tercera de San Francisco), jezuiti (Bazilika sv. Izidora, Colegio Imperial), kláštor Convento de las Trinitarias – v súčasnosti sídlo Generálneho vojenského arcibiskupstva.

Tiež boli založené vojenské rády (kláštor Monasterio de las Comendadoras de Santiago, kláštor Monasterio de las Calatravas, atď.). Napokon bolo postavené aj nové sídlo administratívy mesta, Casa de la Villa (bývalé sídlo radnice), na súčasnom námestí Plaza de la Villa a rôzne ďalšie úrady pre spolky, čím sa nakoniec vytvorilo hlavné námestie Plaza Mayor. Za vlády panovníka Filipa IV. zažilo mesto mimoriadny kultúrny rozmach vďaka prítomnosti takých velikánov umenia ako Cervantes, Góngora, Velázquez, Lope de Vega, Calderón de la Barca, a pod.

Výhľad na Katedrálu Almudeny a kráľovský palác.

Nástup na trón dynastie Bourbonovcov na začiatku 18. storočia značil pre mesto hotové oživenie. Jeho najžiarivejšie momenty sa zosobňujú v panovníkovi Karolovi III., ktorý bol známy ako „najlepší starosta Madridu“. Karol III. si dal za cieľ urobiť z Madridu hlavné mesto hodné tohto postavenia, a dal vybudovať promenády, kanalizačný systém a verejné osvetlenie, chodníky na uliciach a skrášlil mesto rôznymi monumentmi.

Z obdobia panovania Karola III. pochádza Bazilika San Francisco el Grande (1761-1770); pôvodne poštový úrad Casa de Correos (1766 – 1768), v súčasnosti sídlo predsedníctva madridskej správnej oblasti Comunidad de Madrid; Casa Real de la Aduana (1769), v súčasnosti sídlo Ministerstva financií alebo Puerta de Alcalá (1769-1778).

Verejnosti otvoril brány aj park Parque del Buen Retiro (1761), začali sa práce na výstavbe Salón del Prado (1775), neskôr nazvaný Paseo del Prado, kde sa nachádzajú fontány Neptúna, Apola a Cibeles a bolo postavené Museo del Prado (1785), spočiatku poňaté ako kabinet prírodnej histórie. Zrekonštruovala sa aj nemocnica Hospital General (1776, v súčasnosti Museo Nacional Centro de Arte Reina Sofía) a založená bola aj botanická záhrada Jardín Botánico (1781).

Vojna za nezávislosť proti Napoleonovi (1808) bola pre mesto tragickou udalosťou. V boji zomreli stovky Madridčanov a francúzskych vojakov. Dielo maliara Francisca Goyu „La carga de los Mamelucos“ odráža boje v uliciach, ktoré sa odohrali počas slávneho ľudového povstania z 2. mája 1808. Represálie boli ukrutné.

Jeden z hlavných a najobľúbenejších parkov v centre mesta Madrid - El Parque de Retiro.

Na ulici Salón del Prado a na poliach v La Moncloa boli popravené stovky vlastencov. Maľby ako „El Tres de mayo de 1808 en Madrid: los fusilamientos en la montaña del Príncipe Pío“ zobrazuje Goya tragický koniec ľudového povstania. S príchodom osvietenstva sa Madrid naplnil múzeami, akadémiami a knižnicami.

Vojna za nezávislosť, aj napriek posledným pokusom absolutistickej vlády Fernanda VII, dala zrod novej krajine liberálneho a buržoázneho charakteru, ktorá sa otvorila vplyvom prichádzajúcim z Európy. Madrid, hlavné mesto Španielska, zažil neobyčajné premeny spôsobené týmito vplyvmi a zaplnil sa divadlami, kaviarňami a novinami. S kráľovnou Izabelou II. nastupuje nová etapa urbanistického rozvoja.

V roku 1836 bola založená Universidad Central ako výsledok presunu bývalej Universidad de Alcalá do hlavného mesta. V roku 1850 bol otvorený Palacio de las Cortes, v súčasnosti Poslanecký parlament (Congreso de los Diputados) a v roku 1851 bol postavený druhý železničný úsek v krajine medzi Madridom a Aranjuezom. Okolo roku 1858 bol vybudovaný Canal de Isabel II., ktorý privádza vodu z rieky Lozoya do Madridu, a vďaka ktorému sa dodávka vody v hlavnom meste zhospodárnila.

Na začiatku 19. storočia, teda v období romantizmu, boli pre Madrid charakteristické schôdzky umelcov v kaviarňach, vznik strednej vrstvy, rozvíja sa začínajúci priemysel a o búrlivý politický život sa postarala liberálna a konzervatívna strana, ktoré navzájom súperili o moc.

Gran vía.

Začiatkom 20. storočia nastupuje na trón kráľ Alfonz XIII. Dvadsiate roky boli rokmi blahobytu, čo sa prejavilo aj tým, že bola otvorená Gran Vía, čím sa rozšírilo historické centrum, bol vytvorený projekt moderného urbanizmu, Ciudad Lineal, dielo stavebného inžiniera Artura Soriu a taktiež bola rozšírená aj mestská železnica, ktorej prvý úsek (SolCuatro Caminos) bol inaugurovaný v roku 1919. Nasledovala diktatúra Prima de Riveru, druhá republika a neustále obliehanie mesta počas občianskej vojny v roku 1936.

Po tejto hroznej vojne a najmä od 50-tych a 60-tych rokov zažíva Madrid skutočnú explóziu, ktorá ho priviedla k tomu, čím je dnes. Po diktatúre generála Franca, a spolu s vládou kráľa Jána Karla I. a príchodom demokracie (1975 – 78) sa Madrid rozvíjal vo všetkých smeroch a zmenil sa na veľkomesto.

V roku 1992 bol Madrid vyhlásený za Európske hlavné mesto kultúry. Madrid, ako veľkomesto sa počas 90-tych rokov zaradilo medzi hlavné centrá juhu Európskej únie, pričom rozšírilo svoje tradičné funkcie a dimenzie a stalo sa centrom služieb na celoštátnej úrovni. Dnes je Madrid mestom, ktoré hrdo vstupuje do tretieho tisícročia.

FOTO: internet, Archív SDM11.

Španielsko prežíva Veľkonočný týždeň procesiami. Veriaci a jednotlivé katolícke bratstvá sa na tento okamih pripravujú celý rok. Tento typ procesií bude súčasťou aj hlavného programu Svetových dní mládeže 2011 v Madride. Pútnici budú môcť 19. augusta, počas piatkovej Krížovej cesty, zažiť na vlastnej koži, ako sa slávi Veľká noc v Španielsku.

Procesiu otvoril sprievod členov Katolíckej asociácie pre Basilike sv. Miguela, ktorú túto tradíciu uchovávajú z roka na rok v pôstnom období. Pri tejto príležitosti nosia na hlavách čierne kukly, ktoré symbolizuje akt pokánia.

Procesiu otvoril sprievod členov Katolíckej asociácie pri Basilike sv. Miguela v Madride, ktorí túto tradíciu uchovávajú z roka na rok vždy v pôstnom období. Pri tejto príležitosti nosia na hlavách čierne kukly, ktoré symbolizujú akt verejného pokánia.

Zatiaľ čo si turisti počas slnečnej Kvetnej nedele pochutnávali pred Operou, či Kráľovským palácom v Madride na typických španielských jednohubkách “tapas” a popíjali svoj drink, ulicami historického centra sa pred ich očami uskutočnila tradičná veľkonočná procesia.

Aktom pokánia k vzkrieseniu

Sochy Ukrižovaného Krista a Panny Márie, ktoré opustili domovskú Basiliku sv. Miguela v Madride, aby sa vydali dvoj-kilometrovú trasu mestom sa pomaličky pohybovali do rytmu pôstnych nápevov a piesní a odriekania ruženca veriacich, ktorí ich sprevádzali.

Socha Ukrižovaného Krista v uliciach historického centra Madridu v sprievode množstva ľudí.

Socha Ukrižovaného Krista v uliciach historického centra Madridu v sprievode množstva ľudí.

“Táto procesia počas Veľkonočného týždňa má pre nás Španielov a našu krajinu veľký význam. Pre mňa samotného to znamená moment hlbokého premýšľania a tiež sa mi páči pre estetický zážitok,” prezradil Valentin (28), ktorý sa hneď potom, ako sochy opustili kostol, rozbehol do bočných ulíc, odkiaľ bol na procesiu lepší výhľad.

Jedna socha, ktorá váži viac než tisíc kilogramov “kráča” na chrbtoch tridsiatich mužov, ktorí sa pod sochou celý čas ukrývajú. Počas piatich hodín sa pod sochami vystrieda viac než päťdesiat “kostalerov”, ako ich Španieli nazývajú. Je to stará tradícia a veľká česť pre týchto statočných “nosičov”.

V minulosti sa táto služba pokladala za jeden z dôležitých a významných aktov verejného pokánia. Odzrkadľovala tak utrpenie samotného Krista a jeho obetu za nás. Dnes sa táto tradícia skôr stala tradičnou súčasťou slávenia Veľkej noci v Španielsku.

Zažiť je viac, než vidieť

“Vidieť to na obrázku alebo v televízii je niečo iné, ako vidieť ľudí pohnutých emóciami v uliciach, ako tlieskajú, to je jedinečná skúsenosť,” prezradila dvadsaťjeden-ročná Mária z Madridu. “Odporúčam všetkým, aby prišli a aby sa sami presvedčili, čo takáto procesia znamená.”

Pútnici Svetových dní mládeže 2011 budú mať príležitosť zažiť podobné procesie mimo Veľkonočného obdobia v piatok 19. augusta priamo v Madride, ale aj krátko pred tým.

Socha Nepoškvrnenej Panny Márií, Matky Cirkvi, ktorá bola tiež súčasťou procesie v uliaciach Madridu.

Socha Nepoškvrnenej Panny Márií, Matky Cirkvi, ktorá bola tiež súčasťou procesie v uliaciach Madridu.

Krížovú cestu SDM11, ktorá bude mať 700 metrov a bude prebiehať medzi námestiami Cibeles a Colón v centre mesta bude tvoriť celkom 15 sochárskych diel z 12 rôznych španieských miest. Pobožnosť bude viesť Svätý Otec Benedikt XVI.

Niekoľko kostolov a výstavných priestorov sa pripravilo na prijatie sochárskych diel, aby ich tam ľudia mohli zhliadnúť ešte pred ich uvedením a prezentovaním počas Krížovej cesty.

FOTO: Eva Jánošíková.

Privítali nás úsmevy a rozžiarené tváre mladých klauzúrnich rehoľníc oblečených v hnedých habitoch, na ktoré sme zvyknutí u františkánov. Nebolo treba slov, vrúcne pohľady prijatia sa dali loviť do sieť. Volajú ich “las monjas de Lerma” (mníšky z Lermy). Táto nová katolícka komunita so spiritualitou sv. Kláry sa pred nedávnom usídlila v severnej časti Španielska, 40 km od mestečka Lerma. Kláštor navštevuje stále viac pútnikov nielen zo Španielska.

Klastor Nanebovstupenia Nasho Pana nedaleko mesta Lerma

Komunita priťahuje novú generáciu

Komunita počas 23 rokov trpela nedostatkom povolaní. Dnes u viac než 180 sestier, z ktorých väščina má menej než 30 rokov. Španielsko, ako aj ostatné európske krajiny prežíva krízu povolaní, a tak mnohé komunity hľadajú povolania v Afrike, v Latinskej Amerike, či v Indii. Medzi klaristkami z Lermy sa nachádza 10% noviciek z celého Španielska. Svätý Otec Benedikt XVI pred nedávnom potvrdil aprobáciu tejto komunity, ako nového ženského rehoľného inštitútu s názvom “Iesu communio”.

Tancom a spevom hovoria o ich láske ku Kristovi

Rozhodli sme sa, že sa s nimi podelíme o to, ako prežívame prípravy na Svetové dni mládeže 2011 a poprosíme ich o modlitby nielen za nás, ale za všetkých mladých ktorí sa SDM v auguste v Madride zúčastnia.

Tréma, či pocit akejkoľvek rozpačitosti a neistoty opadol hneď po tom, ako sa miestnosť zaplnila ich spevom, hudbou a gestami, ktoré doprevádzali ich radostné piesne. Spievali o Niekom, koho veľmi dobre poznajú. Kým sme sa stačili spamätať, už medzi nami koloval mikrofón a všetky tie radostné tváre sa zmenili na malých zvedavcov s otvoreným a počúvajúcim srdcom.

Po našom krátkom predstavení, jedna za druhou hovorili o tom, ako SDM v Toronte, Kolíne, či v Sydney zmenili ich životy. Boli to nezabudnuteľné príbehy. Pamätám sa na jednu sestru, ktorá spomínala, že bola v skupinke mladých, ktorý preberali putovný kríž SDM od bývalej hosťujúcej krajiny na Námestí sv. Petra v Ríme. A keď kríž pomaly padal práve na ňu, aby ho zachytila, počula Boží hlas, ktorý jej povedal: “Nasleduj ma!”. Mala som pocit, že o SDM vedia oveľa viac, než celý náš organizačný tím dohromady. Vidieť konkrétne ovocie SDM na vlastné oči, postavilo našu každodennú prácu a námahu do úplne iného svetla.

Na záver by som sa chcela s vami podeliť o jedno krátke, ale vzácne video (nakoľko sestry neumožňujú nahrávať ani fotiť počas stretnutí s nimi). Stretnutie, ktoré zorganizoval pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa odvysielala talianská televízia Rai Uno.

Slovenský preklad:

Cantalamessa: Vážení poslucháči, týmto dnešným stretnutím vám chcem ukázať kresťanské korene, ktoré s Kláštorom Silos ešte v Španielsku pretrvávajú. Mojou túžbou je, aby ste spoznali túto realitu, ktorú vidíte. Všimnite si, že toto nie je obyčajné strentnutie, alebo jednoduchá kapitola, ale jedna komunita, ktorú tvorí 140 sestier a ako môžete vidieť, z ktorých väščina sú vekovo veľmi mladé.

Je to komunita, do ktorej počas 23 rokov nevstúpila ani jedna sestra; komunita takmer zanikla. Potom začali prichádzať Božia milosť a stalo sa to, čo sa malo stať. A teraz tu máme skutočnosť maldých sestier nesmierne šťastných. Čo je tým dôvodom? Kde našli tú radosť? Ten dôvod má iba jedno meno: Ježiš, však? Matka Veronika je teraz matkou predstavenou a tou, ktorá sa podieľala a videla tento svetovo unikátny fenomén rásť. Aké to je, matka Veronika, byť matkou všetkým týmto dievčatám?

Matka Veronika: Na to sa nepýtajte mňa… Cítim veľkú radosť, pretože tu horí veľká láska pre Ježiša. Som do Neho veľmi zamilovaná a ony mi dali život. Materstvo pochádza od Boha.

Cantalamessa: Áno, drahí poslucháči, pretože predtým, než som tu prišiel, som týžden kázal týmto dievčatám na duchovných cvičeniach a ony tvrdia, že z toho mali prospech, ale ja si myslím, že prospech som mal z toho hlavne ja, pretože som videl, čo dnes robí Boh. Pán nie je mŕtvy. Je živý, ako za čias Terezie z Avily, či Sv. Jána z Kríža a iných.

Cantalamessa: Ako sa voláš?

Marcela: Volám sa Marcela. Mám 23 rokov a prišla som tu pred štyrmi rokmi. Spozorovala som, že Ježiš je živou osovou, reálnou, ktorej sa môžem dotknúť, vidieť a moje srdce ženy sa do Neho zamilovalo. Na začiatku som mala strach, že stratím  svoju ženskosť; že sa budem musieť zriecť možnosti byť žena, matka, manželka, vecí, po ktorých túžime. Je to niečo, čo sa tu učíme každý deň a čo naplňuje srdce radosťou.

Cantalamessa: A ty sa ako voláš?

Raquel: Ja sa volám Raquel. Mám 21 rokov a som tu, pretože tu v kláštore mám aj mojich ďalších päť sestier. Keď som tu priľla po prvýkrát, pochopila som, že Ježiš je pre nich osoba, ktorá spôsobu, že sa do neho srdce zamiluje. Preto som poprosila Pannu Máriu, aby ma naučila milovať svojho syna, tak ako ho milovala Ona. postupne som sa do Neho zamilovala aj ja, až kým som mu nemohla odolať.

Novicka: Študovala som letectvo, pretože mám rada lietadlá. Jedného dňa som však stretla Ježiša a pre Neho som zanechala lietadlá. V tej chvíli som vykročila na cestu, ktorá má šťastnú priviedla až sem.

Cantalamessa: Chcel by som toto stretnutie ukončiť radostným spôsobom – počúvajúc túto prekrásnu kresťanskú komunitu; viec než kresťanskú, mládež zamilovanú do Ježiša. A zatiaľ čo ony budú spievať, ja sa s vami lúčim do ďalšieho stretnutia a želám: pokoj a dobro všetkým.

Tanec, spev a hudba sú tri neodlúčiteľne sestry, ktoré musela nepochybne na svet priniesť samotná Krása. Dokonale to vystihol vo svojom poslednom dokumentárnom filme Flamenco Flamenco španielský filmový mág a umelec Carlos Saura.

Ruža vo vlasoch, šteklivé napätie a veľké očakávania. Kinová sála v Madride sa naplnila rýchlo. Na pódium vystupil starší pán so šálom, ktorý skromne predstavil svoj najnovší film Flamenco Flamenco. Z jeho slov bolo zrejmé, že flamenco je viac než “Unescom chránené španielské kultúrne dedičstvo”.

Emócie vryté vo výrazu tváre, pohyb rúk a každého kúsku ľudského tela, zvuk lúskania prstov, či chrapľavé výkriky hovoria o láske, živote, nádeji, vášni, šialenstve, smrti. To všetko sa hlboko skrýva v srdci flamenca.

Film Flamenco Flamenco, ktorý trvá 90 min predstavuje rad piesní, tancov a spevov v prevedení významných španielských umelcov ako Paco de Lucía, Manolo Sanlúcar, José Mercé, Estrella Morente, Sara Baras, Farruquito o Niña Pastori. Je hrou farieb, svetla, obrazov, zvukov a pohybov. Dokument je pokračovaním filmu Flamenco, ktoré Saura predstavil pred 14 rokmi.

Exkluzívne fotografie z premiéry Flamenco Flamenco v Madride. Autor: Hania Grabowska.

Carlos Saura, ktorý skromne vyjadruje vdaku za podporu pocas nakrucania dokumentu a podciarkuje vyznam flamenca, ako kulturneho dedicstva Spanielska.

Pápež a urazení

Posted: November 17, 2010 in Španielsko
Tags: , ,

Keby sa mala posúdiť pápežova návšteva v Španielsku (november 201, pozn. red.) podľa niektorých z reakcií, mohlo by sa myslieť, že Benedikt XVI. úmyselne hľadal konfrontáciu alebo použil agresívny či polemický tón. Ale čítanie jeho príhovorov vyvracia takýto postoj.

Svaty Otec Benedikt XVI na papezskej navsteve Spanielska na zaciatku novembra 2010To, že katolícka doktrína, predovšetkým v oblasti sexuality a rodiny, nie je medzi mnohými španielskymi médiami vnímaná pozitívne, je viac než známe. Posledná návšteva Svätého Otca však poukázala na hlboký rozdiel postojov: na jednej strane konštruktívny, rešpektujúci a racionálny prejav pápeža, na strane druhej reakcie jeho kritikov od hlbokého rozhorčenia až po hrubý a povrchný výsmech, v niektorých prípadoch až so zlým vkusom.

Kritizovanie Benedikta XVI. prekvapuje o to viac, že pápež sa nedotýkal tém, ktorým by sa nebol býval venoval už od začiatku svojho pontifikátu: vzťah medzi rozumom a vierou, ochrana ľudskej dôstojnosti, nenahraditeľný vzťah prirodzenej rodiny, sekularizmus. Prinášame niektoré z jeho vyhlásení prevzatých zo šiestich prejavov, ktoré mal Svätý Otec počas svojej návštevy Španielska v Santiagu de Compostela a v Barcelone a počas rozhovorov v tomto čase.

Otvorenie sa rozumu a viere

Jedným z intelektuálnych snáh Benedikta XVI. je vzbudiť vedomie o transcendentne v ľudskom bytí s ospalou nábožnosťou alebo úplne poznačenou dvoma storočiami sekularizácie. Počas homílie na Námestí Obradoiro (v Santiagu de Compostela) potvrdil: “Je tragédiou, že v Európe, predovšetkým v 19. storočí, sa pridŕžalo predstave a rozšírilo presvedčenie, že Boh je antagonistom človeka a nepriateľom jeho slobody”.

Benedikt XVI. niekoľkokrát odsúdil odstrčenie náboženských hodnôt považujúc to za príčinu škodlivého interpretovania zdravej odluky Cirkvi od štátu. Požadoval rešpekt, lebo: “Španielsko a Európa sú ustarostené nielen pre materiálne potreby človeka, ale aj pre morálne a sociálne, duchovné a náboženské, lebo  všetky sú prvotnými požiadavkami človeka, ktorý je jedinečný”.

A “jedinečný človek”, ktorého sa pápež snaží pochopiť je rozumový, ale tiež človek viery a umelec. Takto to vyjadril počas príchodu do Španielska: “Viera, a viera kresťanská, nachádza svoju identitu jedine v otvorení sa rozumu, a rozum sa realizuje jedine, ak je otvorený transcendentnej viere. Rovnako je však dôležitý vzťah medzi vierou a umením, pretože pravda, koniec i začiatok rozumu, sa vyjadruje v kráse a uskutočňuje sa v kráse”.

Sekularizácia a sekularizmus

Vyhlásenia, ktoré zapálili oheň polemiky, tvorili časť odpovedí pápeža na otázku, či Španielsko bolo jedným z hlavných dôvodov novej evanjelizácie. Benedikt XVI. zdôraznil význam, ktorý Španielsko vo viacerých historických momentoch zastávalo, kedy bolo oporou katolicizmu, ale pripomenul aj silný sekularizmus a antiklerikalizmus 30-tych rokov. Potom doplnil, že “tento rozpor medzi vierou a modernou, obe veľmi temperamentné, sa začal obnovovať a reprodukovať  v súčasnom Španielsku”.

Tieto slová, poniektorými kritizované, lebo ich chápali, že predpokladajú neprípustné porovnanie so Španielskom 30. rokov, zabudované do idey, ktorú Benedikt XVI. chce navrhnúť o sekularizácii. Pápež pokračoval týmito slovami: “Preto budúcnosť viery a stretnutia – nie konfrontácie, ale stretnutia – medzi vierou a sekularizáciou má svoje hlavné zameranie aj v španielskej kultúre“. Po týchto vyhláseniach možno len ťažko aj naďalej obraňovať postoj, že katolicizmus sa  podozrivo díva na oddelenie Cirkvi a štátu, to znamená na sekularizáciu.

Inou vecou je sekularizmus, ktorý predpokladá negatívnu interpretáciu náboženskej skutočnosti – nech je akéhokoľvek vyznania – pretože ho považuje za potenciálne nebezpečné pre spolužitie a vyžaduje preň „neutrálny“ verejný priestor, hoci táto neutralita sa odvodzuje z praktického ateizmu. Od počiatku svojho pontifikátu Benedikt XVI. Neprestával upozorňovať pred nebezpečenstvom umlčovať vo verejnej sfére otázky ohľadom Boha. V homílii v Santiago de Compostela sa pýtal: „Ako je možné, že sa verejne zamlčala prvá a podstatná skutočnosť ľudského života? Ako môže byť v ňom to, čo je najurčujúcejšie odsunuté do čírej intimity alebo do tieňa?“

Ľudská dôstojnosť

“Chcel by som odtiaľto vyhlásiť slávu človeka.” Tieto slová, pod ktoré by sa mohol podpísať akýkoľvek vzdelanec, prehlásil Benedikt XVI. na Námestí Obradoiro v Santiagu de Compostela. Ďalšou častou témou v prejavoch aktuálneho pápeža je obrana ľudskej dôstojnosti ako stvorenia milovaného Bohom. Neskôr v Barcelone komentoval túto tému slovami sv. Pavla: “Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží duch? Kto by teda Boží chrám zničil, toho Boh zničí. Lebo Boží chrám je svätý – a ním ste vy (1Kor 3, 16-17). Tu sa spája pravda a dôstojnosť Boha s pravdou a dôstojnosťou človeka”.

Táto dôstojnosť človeka nesmie zostať, podľa Benedikta XVI. v peknej teoretickej úvahe, ale musí fungovať ako moderátorka politickej aktivity a vedeckého výskumu, predovšetkým na kontroverznom poli bioetiky. Tak, v tej istej homílii v Barcelone pápež vyhlásil, „že tí, ktorí trpia psychickým alebo fyzickým hendikepom, môžu vždy dostať tú lásku a pozornosť, aby sa cítili hodnotní, ako osoby s konkrétnymi potrebami”.

Benedikt XVI. podobne pripomenul kresťanskú náuku, ktorá zabezpečuje formu sociálnej a politickej organizácie rešpektujúcej dôstojnosť človeka: “Tam, kde niet obetovania sa pre druhých, vznikajú formy dominancie a vykorisťovania, ktoré nenechávajú priestor pre autentický integrálny rozvoj ľudských zdrojov”.

Prvotnosť rodiny

Posvätenie Baziliky Svätej Rodiny dalo Benediktovi XVI. príležitosť, aby pripomenul prvoradú úlohu, akú Katolícka cirkev pripisuje rodine: „Je veľkou témou dneška a ukazuje až kam môžeme ísť pri stavaní spoločnosti ako aj jednoty medzi vierou a životom, medzi náboženstvom a spoločnosťou“. Pápež si dokonale uvedomuje, že boje sekularizmu a ľudskej dôstojnosti sa oslobodzujú predovšetkým v  prostredí rodiny.

Jednou z najväčších kritík proti Cirkvi je prevládanie mužskosti: odmietnutie vysviacky žien alebo podporu materstva vnímajú niektorí ako formy opovrhnutia ženskosťou. Niekoľko slov z homílie v Barcelone poslúžilo na ospravedlnenie za to, aby sa opäť mohlo zatriasť týmto obvinením: “Cirkev vyzýva k vhodným ekonomickým a sociálnym opatreniam, aby žena našla svoju plnú realizáciu v domácnosti a v práci“ Zmienka o domácnosti poburovala tých, ktorí sa nazdávajú, že domáce práce sa odvodzujú od materstva a predpokladajú v ňom mechanizmus potrenia ženskosti.

Avšak ostatní práve v týchto slovách pápeža videli opačné posolstvo: práca a rodina sú dve oblasti, v ktorých sa žena realizuje ako osoba, a preto verejná administrácia má bdieť, aby obe boli zlučiteľné a aby sa žena plne rozvíjala. Oveľa prijateľnejší výklad, ktorý je bližší k literárnemu prekladu vyhlásení. Inou vecou je, ak si niekto zaumieni uraziť sa.

Preklad zo španielčiny doc. ThDr. Alžbeta Dufferová OSU, PhD.

(Originálny článok nájdete tu).