Posts Tagged ‘homília’

Drahí mladí,

Slávením Eucharistie prichádzame k vrcholnému bodu týchto Svetových dní mládeže. Keď vás tu vidím, ako ste prišli v tak veľkom počte zo všetkých kútov sveta, moje srdce sa napĺňa radosťou a myslím na osobitnú lásku, s ktorou na vás Ježiš pozerá. Áno, Pán vás má rád a nazýva vás svojimi priateľmi (porov. Jn 15,15). On vám prichádza v ústrety a túži vás sprevádzať na vašej ceste, aby vám otvoril brány naplneného života a urobil z vás účastníkov na jeho dôvernom vzťahu s Otcom.

My z našej strany, vedomí si veľkosti jeho lásky, túžime odpovedať so všetkou štedrosťou na toto znamenie vyvolenia s úmyslom podeliť sa aj s ostatnými o radosť, ktorú sme prijali. Samozrejme, v súčasnosti je veľa ľudí, ktorí sa cítia byť priťahovaní osobou Krista a túžia ho lepšie spoznať. Cítia, že on je odpoveďou na ich osobné nepokoje. Ale kým je on skutočne? Ako je možné, že niekto, kto žil na zemi pred mnohými rokmi, má dnes niečo spoločné so mnou?

V evanjeliu, ktoré sme počuli (porov. Mt 16, 13-20), vidíme opísané dva rozdielne spôsoby spoznania Krista. Prvý spočíva vo vonkajšom spoznávaní, charakterizovanom aktuálnymi názormi. Na Ježišovu otázku: „Čo hovoria ľudia, kto je Syn Človeka?“, učeníci odpovedajú: „Niektorí hovoria Ján Krstiteľ, ďalší Eliáš, iní Jeremiáš, alebo niekto z prorokov“. Znamená to, že Kristus sa považuje za väčšiu náboženskú osobnosť ako tie, ktoré už poznajú. Potom sa Ježiš obracia na učeníkov a pýta sa ich: „A za koho ma pokladáte vy?“ Peter odpovedá vetou, ktorá je prvým vyznaním viery: „Ty si Kristus, Syn živého Boha.“ Viera presahuje jednoduché empirické alebo historické údaje a je schopná uchopiť tajomstvo Kristovej osoby v jej hĺbke.

Viera ale nie je ovocím ľudskej námahy, jeho rozumu, ale je Božím darom: „Blahoslavený si Šimon, syn Jánov, pretože ti to nezjavilo telo, ani krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach.“ Má svoj pôvod v Božej iniciatíve, ktorá nám zjavuje svoju intímnosť, a pozýva nás zúčastniť sa na rovnakom božskom živote. Viera nedáva iba niekoľko informácií o identite Krista, ale predpokladá osobný vzťah s ním, priľnutie celej osoby s vlastnou inteligenciou, vôľou a citmi k Bohu, ktorý sa zjavuje.

Tak otázka „A za koho ma pokladáte vy?“ v podstate provokuje učeníkov k osobnému rozhodnutiu vo vzťahu k nemu. Viera a nasledovanie Krista sú v úzkom vzťahu. A keďže predpokladá nasledovanie Majstra, viera sa musí upevniť a rásť, musí sa stávať hlbšou a zrelšou, a to v miere, v ktorej sa posilňuje vzťah s Ježišom, intímnosť s ním. Aj Peter a ďalší apoštoli museli kráčať po tejto ceste, až pokiaľ im stretnutie so vzkrieseným Pánom neotvorilo oči k plnej viere.

Drahí mladí, aj dnes sa Kristus obracia na vás s rovnakou otázkou, ktorú položil apoštolom: „Za koho ma pokladáte vy?“ Odpovedajte mu so štedrosťou a odvahou, ako to zodpovedá mladému srdcu, ktoré máte. Povedzte mu: Ježišu ja viem, že ty si Boží Syn, že si dal svoj život za mňa. Chcem ťa nasledovať s vernosťou a nechať sa viesť tvojím slovom. Ty ma poznáš a miluješ ma. Ja ti dôverujem a odovzdávam celý môj život do tvojich rúk. Chcem, aby si ty bol silou, ktorá ma podopiera, radosťou, ktorá ma nikdy neopúšťa.

Vo svojej odpovedi na Petrovo vyznanie Ježiš hovorí o Cirkvi: „A ja ti hovorím: ty si Peter, skala, a na tejto skale postavím svoju Cirkev.“ Čo to znamená? Ježiš vybuduje Cirkev na skale Petrovej viery, ktorý vyznáva Kristovo božstvo.

Áno, Cirkev nie je jednoduchou ľudskou inštitúciou ako ktorákoľvek iná, ale je úzko zjednotená s Bohom. Sám Kristus o nej hovorí ako o „svojej“ Cirkvi. Nie je možné oddeliť Krista od Cirkvi, ako nemôžeme oddeliť hlavu od tela (por. 1 Kor 12,12). Cirkev nežije zo seba samej, ale z Pána. On je prítomný uprostred nej a dáva jej život, potravu a silu.

Drahí mladí, dovoľte mi ako Petrovmu nástupcovi pozvať vás posilniť túto vieru – ktorá nám bola odovzdaná od apoštolov – postaviť Krista, Božieho Syna, do centra vášho života. Dovoľte mi ale, aby som vám tiež pripomenul, že nasledovať Ježiša vo viere znamená kráčať s ním v spoločenstve Cirkvi. Nemôžete nasledovať Ježiša sami. Kto podľahne pokušeniu kráčať „na vlastnú päsť“, alebo žiť vieru podľa individualistickej mentality, ktorá prevláda v spoločnosti, riskuje, že Ježiša Krista nikdy nestretne, alebo skončí nasledovaním jeho falošného obrazu.

Mať vieru znamená oprieť sa o vieru tvojich bratov a aby tvoja viera slúžila rovnakým spôsobom ako podpora pre vieru ostatných. Prosím vás, drahí priatelia, aby ste milovali Cirkev, ktorá vás splodila vo viere, ktorá vám pomohla lepšie poznať Krista, ktorá vám pomohla objaviť krásu jeho lásky. Základom pre rast vášho priateľstva s Kristom je nevyhnutné spoznať dôležitosť vášho radostného začlenenia sa do farností, komunít a hnutí; ako aj každá nedeľná účasť na Eucharistii; časté zastavenie sa pri sviatosti zmierenia a zveľaďovanie modlitby i meditácie nad Božím slovom.

Z tohto priateľstva s Ježišom sa zrodí aj impulz, ktorý povedie vydať svedectvo viery v najrozličnejších prostrediach, vrátane tých, kde ju odmietajú, alebo sú k nej ľahostajní. Nie je možné stretnúť Krista a neumožniť ho spoznať ďalším. Teda nenechajte si Krista iba pre vás samých! Odovzdajte iným radosť vašej viery. Svet potrebuje svedectvo vašej viery, určite potrebuje Boha. Myslím si, že vaša prítomnosť tu – mladých z piatich kontinentov – je nádherným dôkazom plodnosti Kristovho poverenia, ktoré dal Cirkvi: „Choďte do celého sveta a ohlasujte evanjelium každému stvoreniu“ (Mk 16,15). Aj vás čaká výnimočná úloha byť Kristovými učeníkmi a misionármi v ďalších krajinách, kde je množstvo mladých, ktorí túžia po veľkých veciach a cítia vo svojich srdciach túžbu po autentickejších hodnotách, nenechajú sa oklamať falošnými sľubmi životného štýlu bez Boha.

Drahí mladí, modlím sa za vás celou láskou môjho srdca. Zverujem vás Panne Márii, aby vás vždy sprevádzala svojím materským príhovorom a učila vás vernosti Božiemu slovu. Prosím vás tiež, aby ste sa modlili za pápeža, aby ako Petrov nástupca mohol stále utvrdzovať svojich bratov vo viere. Nech sa všetci v Cirkvi, pastieri i veriaci, približujeme každý deň stále viac k Pánovi, aby sme tak rástli vo svätosti života, a tak vydávali účinné svedectvo, že Ježiš Kristus je skutočne Božím Synom, Spasiteľom všetkých ľudí a živým zdrojom ich nádeje. Amen.

Preložil Ľudovít Malík.
Zdroj: TKKBS.

Pán kardinál madridský arcibiskup,
ctihodní bratia biskupi,
drahí kňazi a rehoľníci,
rektori a formátori,
milí seminaristi,
všetci priatelia,

S hlbokou radosťou slávim túto svätú omšu s vami všetkými, ktorí túžite stať sa Kristovými kňazmi pre službu Cirkvi a ľudí a ďakujem vám za milé slová privítania a prijatia. Tento katedrálny chrám Panny Márie, Kráľovnej Almudeny, je dnes ako obrovské večeradlo, v ktorom Pán túžobne slávi svoju Paschu s tými, ktorí túžia raz v jeho mene predsedať tajomstvám spásy.

Pri pohľade na vás si opäť uvedomujem, ako Kristus naďalej volá mladých učeníkov za svojich apoštolov, aby zostalo živé poslanie Cirkvi a evanjeliová ponuka svetu. Ako bohoslovci ste na ceste k svätému cieľu – stať sa tými, ktorí pokračujú v poslaní, ktoré dostal Kristus od Otca. Keď vás povolal, nasledovali ste jeho hlas a očarení jeho pohľadom lásky pokračujete na ceste k posvätnému úradu. Upriamte svoje oči naňho, ktorý je prostredníctvom svojho vtelenia najväčším Božím zjavením pre svet a prostredníctvom svojho zmŕtvychvstania zas verne napĺňa svoj prísľub. Vzdávajte mu vďaky za toto gesto lásky, ktoré prechováva ku každému z vás.

Prvé čítanie, ktoré sme počuli, nám ukazuje Krista ako nového a večného kňaza, ktorý z vlastného života urobil úplnú obetu. Responzórium žalmu možno úplne vzťahovať naňho, keď pri príchode na svet sa obracia k Otcovi so slovami: „Hľa, prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu“ (porov. Ž 40, 8-9). Snažil sa mu vo všetkom páčiť – v slove a konaní, na cestách či v prijímaní hriešnikov. Jeho život bol službou a jeho obetavosť večným príhovorom, keď sa v mene všetkých postavil pred Otca ako Prvorodený zo všetkých. Autor Listu Hebrejom tvrdí, že takouto obetou navždy zdokonalil nás, ktorí sme boli pozvaní mať účasť na jeho synovstve (porov. 10,14).

Eucharistia, o ktorej ustanovení nám hovorí evanjelium (porov. Lk 22,14-20), je kráľovským vyjadrením tohto bezpodmienečného Ježišovho daru pre všetkých, dokonca aj pre tých, čo ho zrádzali. Obeta jeho tela a krvi za život ľudí a za odpustenie ich hriechov. Krv, znak života, nám bola daná od Boha ako zmluva, aby sme mohli priniesť silu jeho života tam, kde kvôli nášmu hriechu panuje smrť a tak ho zničiť. Kristovo zlomené telo a vyliata krv, teda jeho obetovaná sloboda, sa prostredníctvom eucharistických znakov premenili v nový zdroj vykúpenej ľudskej slobody. V ňom máme prísľub definitívneho vykúpenia a istú nádej budúcich dobier. Cez Krista vieme, že nie sme pútnikmi do priepasti, do ticha ničoty či smrti, ale putujeme do zasľúbenej zeme, k nemu, ktorý je naším cieľom i naším pôvodom. Drahí priatelia, pripravujte sa byť apoštolmi s Kristom a ako Kristus, aby ste ľudí dokázali sprevádzať po ceste a slúžiť im.

Ako prežívať tieto roky prípravy? Predovšetkým to musia roky vnútornej tichosti, vytrvalej modlitby, horlivého štúdia a rozvážneho včlenenia sa do činností a pastoračných štruktúr Cirkvi. Cirkev je spoločenstvom a inštitúciou, rodinou a poslaním, stvorená Kristom prostredníctvom Ducha Svätého, a zároveň aj výsledkom nás, ktorí ju tvoríme našou svätosťou i našimi hriechmi. Takto to chcel Boh, ktorý neodmieta robiť z chudobných a hriešnikov svojich priateľov a nástroje vykúpenia ľudského rodu. Svätosť Cirkvi je predovšetkým názornou svätosťou samotnej osoby Krista, jeho evanjelia a jeho sviatostí, svätosťou tej sily z hora, ktorá ju oživuje a podopiera. Máme byť svätí, aby sme nevytvárali rozpor medzi znamením, ktorým sme a skutočnosťou, ktorú chceme vyjadriť.

Dobre meditujte o tomto tajomstve Cirkvi, prežívajte roky vašej formácie s hlbokou radosťou, s vnímavým a jasným postojom, s postojom radikálnej evanjeliovej radosti, ako aj v láskavom vzťahu s časom a ľuďmi, medzi ktorými žijete. Nikto si nevyberá okolnosti, ani adresátov samotného poslania. Každá doba má svoje problémy, ale Boh dáva v každom čase potrebnú milosť na ich zvládnutie s láskou a realizmom. Preto v každej ťažkej situácii a skúške má kňaz vo všetkých oblastiach prinášať ovocie dobrých skutkov a zachovávať si v srdci vždy živé slová z dňa vysviacky, ktoré ho povzbudzujú stvárňovať život podľa tajomstva Pánovho kríža.

Stotožňovať sa s Kristom, drahí seminaristi, znamená stále viac sa identifikovať s tým, ktorý sa pre nás stal sluhom, kňazom a obeťou. Stotožňovať sa s Ním je v skutočnosti úloha, pre ktorú má každý kňaz obetovať celý svoj život. Vieme, že táto úloha nás prevyšuje a nikdy ju nebudeme môcť úplne dosiahnuť, ale ako hovorí svätý Pavol, bežíme k cieľu s nádejou, že ho dosiahneme (porov. Fil 3,12-14).

Ale Kristus – Veľkňaz je aj dobrým pastierom, ktorý chráni svoje ovce až tak, že dáva za ne svoj život (porov. Jn 10,11). Pri napodobňovaní Pána aj v tomto aspekte má vaše srdce dozrievať v seminári, zostávajúc úplne k dispozícii Učiteľovi. Taká disponibilita je darom Ducha Svätého a inšpiruje k rozhodnutiu žiť v celibáte pre nebeské Kráľovstvo, k odpútaniu sa od pozemských dobier, k jednoduchosti života a úprimnej poslušnosti bez pretvárky.

Proste ho teda, aby vám dal silu napodobňovať ho v jeho láske až do krajnosti, vrátane vzdialených a hriešnikov, žeby sa s vašou pomocou obrátili a vrátili na správnu cestu. Proste ho, aby vás naučil s jednoduchosťou a obetavosťou byť nablízku chorým a chudobným. Prijmite túto výzvu bez komplexov a povrchnosti, dokonca ako významný spôsob realizácie ľudského života v obetavosti a službe, ako svedkovia Bohočloveka, ako poslovia najvyššej hodnosti ľudskej osoby a následne ako jej bezpodmieneční ochrancovia.

S pomocou jeho lásky nenechajte sa zastrašiť okolím, ktoré chce vylúčiť Boha a v ktorom moc, majetok, či rozkoš sú často krát hlavnými kritériami ľudskej existencie. Možno vami budú opovrhovať, ako sa zvykne tými, ktorí poukazujú na tie najvyššie ciele, či odhaľujú bôžikov, ktorým sa dnes mnohí klaňajú. Iba vtedy sa život, hlboko zakorenený v Kristovi ukáže naozaj ako niečo nové, silno priťahujúce tých, ktorí skutočne hľadajú Boha, pravdu a spravodlivosť.

Povzbudení vašimi formátormi otvárajte vašu dušu Pánovmu svetlu, aby ste videli, či táto cesta, ktorá si vyžaduje odvahu a vierohodnosť, je vaša a smerujte až ku kňazstvu iba vtedy, ak budete pevne presvedčení, že Boh vás volá stať sa jeho služobníkmi a pevne rozhodnutí zastávať ho poslúchajúc cirkevné nariadenia.

S dôverou sa učte od toho, ktorý seba samého nazval tichým a pokorným srdcom a preto zanechajte každú ľudskú túžbu, aby ste nehľadali sami seba, ale vašim správaním buďte povzbudením pre vašich bratov a sestry, ako to robil svätý patrón španielskeho sekulárneho kléru – svätý Ján Avilský. Povzbudení jeho príkladom hľaďte najmä na Pannu Máriu, Matku kňazov. Ona bude vedieť stvárňovať vašu dušu podľa vzoru Krista, svojho božského Syna a naučí vás vždy zachovávať dobrá, ktoré On vydobyl na Kalvárii pre spásu sveta. Amen.

Preložil Andrej Klapka.
Zdroj: TKKBS.